Pre mňa jednou z takýchto vecí sú malé rodinné pekárne na ktoré som natrafil v Istanbule. Neviem, či je to len moja slabosť, ale ja pekárne milujem. Teda milujem ich v tej istanbulskej verzii.
Pekárne sú tam skoro na každej ulici a to preháňam len trochu. Otvorené od rána do večera, vôňa čerstvo upečeného, bohaté vizuálne podnety, zvláštny neutíchajúci ruch (Turci majú pekárne radi a radi v nich nakupujú) a aktivita (mnohé z týchto malých pekárni majú vo svojich priestoroch aj priamo pec, takže sa to tam všetko pečie priamo pred nami). Často majú rodinný charakter a taký je aj prístup k zákazníkom. Mám tam svoju obľúbenú a byť tam, to je ako sviatok – viď foto.
Len pre zaujímavosť, bežný biely turecký chlieb je skôr niečo ako sandwich chlieb u nás, jemný, výborne ide s bielym syrom (feta) a olivamiJ. Asi najrozšírenejšie pečivo je okrúhly sezamový praclík nazývaný Simit. Okrem pekárni sa zvykne predávať aj bežne na ulici. A potom je tu kopec iných na slano, či na sladko plnených pečív a koláčov.
Slovenská pekárenská tradícia je myslím pomerne zaujímavá a chutná, akurát že nie sú nikde malé pekárne s celodenným čerstvým tovarom. Kupujeme pekárenské výrobky v supermarketoch a pritom je to nonsens. Chlieb od Babisa nestojí za nič a okrem rožkov sú tam len rozmrazené, dopekané polotovary. Je smutné, že toto remeslo u nás tak upadlo. Je to pritom krásny, rodinný typ podnikania.
